„Nič by sme nerobili.“ (keď úprimnosť vyvolá konflikt)

Triedna učiteľka na konci týždňa zapisovala svoj predmet do triednej knihy, bolo okolo poludnia. Všimla si, že jeden z prítomných žiakov chýbal prvú hodinu. Vyučovanie začalo o 8:45 a prvá hodina bola zastupovaná neodborne, založená na samostatnej práci žiakov.

Triedna učiteľka sa dotyčného žiaka opýtala: „Prečo si chýbal na prvej hodine? Nezabudni sa ospravedlniť cez aplikáciu Bakalár.“

Očakávala dôvod v štýle: zaspal, lekár, ušiel autobus a pod.

Žiak odpovedal: „Nechcelo sa mi. Bola by to strata času, aj tak by sme nič nerobili.“

Čo teraz? Nedokázala reagovať. Žiak mal totiž pravdu, ale prekvapila ju suverenita, s akou svoju absenciu zdôvodnil pred ostatnými spolužiakmi. Ospravedlniť alebo neospravedlniť? Informovať rodičov? Oceniť pravdovravnosť a férovosť voči triednej učiteľke, alebo pokarhať za drzosť? Čo ak to v budúcnosti urobia aj ostatní žiaci? Byť dôsledná, prísna, alebo tolerantná a chápajúca? Zmohla som sa na „kázanie“ v štýle: takto sa to nerobí, ostatní spolužiaci prišli… Potom som pokračovala vo vyučovaní.

Situácia jej tak utkvela v hlave, do dnešného dňa nevie, ako to malo byť riešené „správne“.

Výsledok: hodinu nakoniec ospravedlnila.

Poučenie je asi nasledovné – absenciu je najlepšie riešiť so študentom v súkromí, nie pred ostatnými spolužiakmi. Čo myslíte?

Odpoveď odborníka: Mgr. Jana Lajošová

Píšete, že študent povedal pravdu – pomenoval vec ako ju vnímali všetci, učiteľka aj žiaci.  A to bolo pre učiteľku nečakané.    Presne, ako píšete – úprimnosť je niečo pozitívne.   Na druhej strane ale došlo k porušeniu určitých pravidiel, na vyučovanie sa predsa musí chodiť.

Stojí ešte za zamyslenie, čo študent skutočne sledoval svojim spôsobom ospravedlnenia. Čo bolo vlastne povedané medzi riadkami? Chcel skutočne pomenovať vec, tak ako ju vnímajú všetci a ešte k tomu prejaviť svoje stanovisko? Alebo chcel zahrať frajera, ktorý to „natrie na rovinu“?  Každopádne chcel tento jeho prejav kúsok odvahy.

Zodpovednosť budujeme tak, že sa učíme robiť rozhodnutia sami za seba, ale zároveň sa učíme prijímať aj následky nášho rozhodnutia. Len človek, ktorý sa nebojí robiť rozhodnutia v súlade so svojimi hodnotami a zároveň prijímať zodpovednosť za ne, je skutočne zrelým človekom.

Našu reakciu začnime pozitívne. Oceňme to, čo vnímame ako plus: vážim si, že si úprimný…  ASERTÍVNA (nie hraná) úprimnosť je prejav úcty voči sebe samému, ale aj druhej strane.

Ďalšie plus, ktoré môžeme oceniť je, že študent má na vec  názor.   Buďme rovnocenný partner a prejavme sa aj my asertívne.  Chyťme sa toho, že  „je to stráta času“. Prejavme pochopenie, ale na druhej strane položme otázku, ako efektívne strávil on tento čas.   Nespochybňujme, ale buďme veľkorysí. Prejavme záujem o študenta. Chceme poznať odpoveď, lebo nás zaujíma, čo je pre neho dôležitejšie. A tu dostaneme aj odpoveď na to, čo nevieme prečítať medzi riadkami. Ak je jeho úprimnosť skutočná, prejaví svoje hodnoty, ak je to provokácia, odpoveď pôjde do ešte hlbšej provokácie.   Ak ide o zneužitie, jasne prijať opatrenie – hodinu neospravedlniť, ak je to ale zlyhanie na druhej strane, pripustiť, že toto by sa naozaj nemalo stávať. Prišlo k porušeniu pravidiel na tejto strane a preto je v poriadku hodinu ospravedlniť.

Potrebujeme však zachovať poriadok a systém.   Treba jasne dať najavo, že fungujeme všetci podľa pravidiel, ktoré treba dodržiavať na všetkých stranách. Ak si škola plní svoje povinnosti voči žiakom, má právo trvať na plnení ich povinností a naopak.

Či už chcete riešiť problém pred triedou, alebo individuálne, oba spôsoby majú svoje plusy aj mínusy. Vždy  je však  potrebné oboznámiť všetkých žiakov s naším stanoviskom. Predídeme tak tomu, že „rebel“ predostrie spolužiakom svoju verziu a zároveň vyšleme signál o tom, aké stanovisko v podobným situáciách zaujmeme voči ktorémukoľvek študentovi.