Podpora duševného zdravia žiakov zo strany učiteľov

Som pedagogička, triedna učiteľka, ktorá bola oslovená matkou žiaka stredoškoláka ohľadom pomoci pri riešení psychického problému žiaka. Stručný popis problému žiaka – žiak sa v kolektíve známych ľudí správa normálne, je komunikatívny, suverénny, obľúbený, ale začali sa u neho prejavovať problémy pri neznámych ľuďoch, zasekne sa, nevie vydať zo seba slovo a pod.

Matka sa najskôr pýtala či naša škola má školského psychológa, čo nemáme, máme len spoluprácu so špeciálnou pedagogičkou. Čo som ja ako triedna učiteľka urobila? Bolo mi jasné, že žiak má závažnejší problém, ktorý ja ako učiteľ nevyriešim. Navrhla som jej osloviť našu výchovnú poradkyňu, ktorá má bohaté skúsenosti a potom v spolupráci s ňou osloviť ďalšie inštitúcie ako napríklad CPPPaP. Lenže sa žiaľbohu udialo to, že naša škola prešla z prezenčnej výuky na dištančnú a neskôr aj pedagógovia boli práceneschopní kvôli covidu. V podstate sa problém nerieši, čo ma osobne mrzí a trápi, ako pedagóga aj človeka. Nemáte sa ako učiteľ a ani ako rodič na koho obrátiť, nie preto že by nebola ochota riešiť problém, ale preto, že je málo školských psychológov, špeciálnych pedagógov, výchovní poradcovia sú zavalení nezmyselnými papiermi, formulármi a pod. (Nehovoriac o tom, že nenájdete detského psychiatra, resp. vás objedná o niekoľko mesiacov!!!). A toto je len jeden z mnohých príkladov.

Snažila som sa a naďalej sa snažím v danej situácii pomôcť, a dúfam, že som ako pedagóg postupovala správne.

Odpoveď:

Pedagógovia sa vo svojej práci stretávajú s rôznymi problémami. Sú situácie, ktoré dokážu vyriešiť či už na základe vlastných skúseností, vedomostí, alebo s pomocou iných.

Nie vždy sa však stretnú s problémom, na ktorý im stačia vlastné sily a zdroje. Často majú na vyriešenie vplyv aj vonkajšie okolnosti, podmienky, prostredie, čas… Pre zvládnutie akéhokoľvek problému je v prvom rade dôležitá ochota všetkých zainteresovaných nájsť riešenie. V opačnom prípade môžeme naraziť na bariéru, ktorá nás ďalej nepustí.

Preto je rovnako dôležité dbať na to, aby nás riešenie nepohltilo príliš. Mať v pozornosti hranicu, kedy už pri pomoci inému konáme sami proti sebe. My sami musíme ostať v pohode a bez stresu ak chceme pomáhať iným. Občas je fajn zamyslieť sa, či náš spôsob riešenia je efektívny. Preto môže byť osožné zodpovedať si niektoré otázky, ktoré nám pomôžu zhodnotiť , či je náš prístup správny. Mať jasno v tom, do akej miery sa ma daný problém dotýka, ako ovplyvňuje môj vlastný život. Ak je v mojom záujme skutočne situáciu riešiť, je dobré vytvoriť si aspoň základnú stratégiu postupu. Koľko viem a chcem danej záležitosti venovať? Čo môže zvládnuť „vlastnými silami“? Kto mi môže a vie pomôcť? Ako veľmi verím „vonkajším zdrojom“, že mi s tým pomôžu? Čo bude prvý krok a aké alternatívy môžu nasledovať? Rovnako je dôležité mať stanovený minimálny cieľ, ktorý sme schopný dosiahnuť a zároveň pripustiť, že k absolútnemu vyriešeniu ani nemusí prísť, pretože to môžu ovplyvniť externé okolnosti. Tu je asi najdôležitejšia otázka „Urobil/-a som všetko, čo bolo v mojich možnostiach?“ Niekedy je potrebné  dať si chvíľu „pauzu“, prestať tlačiť na pílu, aby nepraskla. Pomôže nám to získať odstup, prísť na nové nápady, chytiť druhý dych. Ale ak nám záleží na vyriešení problému, nemali by sme stratiť situáciu z dohľadu.

Aby sme získali vnútorný pokoj, je dôležité uvedomiť si, kde sú moje skutočné hranice možností a zhodnotiť, či sme sa dostali až k ním. Zároveň vedieť posúdiť efektivitu nášho prístupu, aby sme nebrali na seba viac, ako sme schopní uniesť. A hlavne, aby sme nepreberali zodpovednosť za iných. Nie každý je trénovaný „svalovec“. A možno sa nám dokonca aj podarí práve takého svalovca nájsť, ktorý to zvládne omnoho ľahšie.